Aj takto sa to dá

Autor: Oliver Sinay | 5.6.2016 o 12:17 | (upravené 9.10.2016 o 20:00) Karma článku: 12,11 | Prečítané:  410x

Ako starý otec natiera maslo na chlieb. Keď sa chytia prvý krát za ruky. A zase sa pustia. Keď sa chodí po špičkách, aby sa nezobudili všetci naokolo. A keď sa prebudia, ako zívajú.

Keď sa niekto nenápadne, no bezradne v reštaurácii obzerá, ktorým príborom má začať. Keď si babička zavolá svoju dospievajúcu vnučku a pošepká jej „a keď začne gúľať očami, musíš ho zo seba zhodiť, ináč budeš mamou“... 
Keď si malý chlapčisko ukrýva nájdené farebné sklíčka do skrýše za uvoľnenou tehlou priečelia kulturáku. Keď sa mladá spisovateľka, sediaca na brehu zamyslí a nevšimne si, ako jej vietor sfúkol všetky papiere do vĺn. Ako sa usmieva a premýšľa, či za nimi utekať.  Alebo napísať nové, o vode a vetre a osude  a láske, o ktorej sníva. Ako sa sebavedomie mení na plachosť. A plachosť zase na odvahu. A ako sa nakoniec rozbehne k tým premáčaným papierikom. Keď sa žena ráno prihovorí zrkadlu.  A muž žene.  Ako sa pod dlaňou dokáže rozbúchať srdce. Videli ste niekedy ten výraz tváre? Myslím toho, kto zase začal dýchať. A vlastne aj žiť. Keď si otec prvý krát vezme do dlaní tú strašne maličkú hlávku , to svetlo, čo má v očiach. A na rukách. Keď sa objatie mení na teplo a teplo na skrýšu. Takú pod krídlami.
Keď sa pozeráš a nevidíš, že to vidím. Ako sa niekto usmieva, čítajúc z cudzej knihy u prísediaceho
vo vlaku. Alebo ešte lepšie, keď sa začne nahlas smiať. Väčšinou tým rozosmeje všetkých. Okrem majiteľa knihy. Ako muž priloží žene dlaň nad čelo, aby jej nesvietilo do očí a ona mohla vidieť to, čo on. A ako mu ona tú ruku posunie a napraví na to správne miesto.  Pretože to správne je vždy iné. Keď niekto na pódiu zabudne text . A zneistie. Vždy, vždy, vždy sa usmeje. A vždy úprimne, pretože ináč to ani nejde.  Ako sa stretnú dva pohľady a nedajú sa odtrhnúť. Až kým sa na seba neusmejú. Vtedy obaja naraz sklopia zrak. Na chvíľu. Keď sa na onkológii decká rehocú, až im tečú slzy. Keď je to počuť až za roh do vedľajšej ulice.  Tam, kde sa ešte svieti v oknách. A za oknom sa objímajú dve nahé siluety. On jej rozpustí vlasy a ona zhasne svetlo. A niekde o pár poschodí nižšie sa rozsvieti ďalšie svetlo k nočnému vyjedaniu chladničky.  
Keď sú ruky spojené malíčkami. Ako sa šepká „dobrúnoc“. A koľkými spôsobmi sa to dá povedať.  Keď sa topí sneh vo vlasoch a skloní sa k tomu, kto vie, aké príjemné je nastaviť tým kvapkám tvár. Keď sa postavia chĺpky  pri tom, ako niekto iný rozpráva. Keď sa spieva dušou a rozhovor sa vedie v mlčaní. Napríklad po ceste z divadla. Ako sa v bozku dokáže stratiť druhá časť vety. A nikomu už potom nechýbať. Keď sa detská dlaň ponorí do huňatej srsti kólie a tá si položí hlavu na zem. To robia psi, keď sa cítia v bezpečí. Keď sa starší pán, pri tom, ako otvára dvere svojej, ešte staršej pani ukloní až po zem. Keď sa otec zakoktáva, ako deťom rozpráva  kde sa s mamou spoznali a vie, že mama ho pri tom sleduje, či sa v niečom nepomýli. Ako sa z rúk robieva záchranná sieť. To vtedy, keď je málo času. Na hocičo iné. Keď sa v telefóne prehĺta cez zovreté hrdlo po tom, ako z druhej strany zaznie "aj ty mi chýbaš". 
Ako sa tvári chlapec, ktorý sa uteká pochváliť so svojou prvou ulovenou rybou. Nikdy ju nenesie za chrbtom. Tak, ako ženy prsia. Keď sa pery chvejú a ústa zabudnú rozprávať. Keď šedivé vlasy rozfúka vietor a malá detská ruka ich vracia naspäť.  Keď sa po dlhom premýšľaní neisto stlačí ENTER. Keď  žena spozornie a začína tušiť pohľad odniekiaľ. Keď prídu na ňu rozpaky. A nádherne, tajne a  nenápadne - znervóznie. Ako sa ráno fúka para z hrnčeka do tváre tomu, kto o to stojí. Keď sa deti tešia na ráno a nemôžu zaspať. Keď sa v publiku rozosmejú tak, že s tým nevedia prestať a strhnú so sebou všetkých naokolo. Keď bezruký chlapík zahrá na gitare nohami One od U2. Keď mu tlieska celé námestie. Keď cítia, že žijú. Keď sa prebúdzajú so zavretými očami a nadýchnu sa rána. Keď cítia rytmus. A tancujú.
Tak to sú tí ľudia. Tí skutoční.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?