reklama

Dobrá pointa v Puerto Princesa

Stalo sa to pred dvoma rokmi na Filipínach. Uprostred džungle bolo jedno mestečko. Civilizované, elektrifikované, dokonca aj malé ostrovné letisko tam je.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Celé pôsobí veľmi svojsky. Je tu toľko kontrastov, až sa z toho točí hlava. Jediné, čoho je tu však naozaj málo – sú peniaze. To je ostrov Palawan na Filipínach. Desivá a majestátna, prekrásna a pôsobivo úchvatná exotika džunglí, dlhočizných pralesov, bielych pláží a sklonených paliem, tyrkysovej vody a húfov farebných rýb. A chudoba. Obrovská, strašná, bolestná. Ráj pre potápačov, dobrodruhov a lásku, prirodzená každodennosť domorodcov. Týmto mestečkom a hlavným mestom Palawanu je
Puerto Princesa.
Všetko sa to udialo na jednej z dvoch hlavných ulíc v meste. Vedie z centra k letisku. Je úzka, v noci tmavá, chodník pri ceste je iba z jednej strany, z druhej strany je džungľa
a zhumpľovaný palmový porast. Na strane chodníka je ulica plná malých barov a reštaurácií, ktoré sú od seba vzdialené často aj desiatky metrov. Medzi nimi sú kúsky džungľového porastu, opustené rozpadnuté chatrče, v noci zhasnuté a pozatvárané obchodíky, mini trhovištia a mini parkoviská.
Túto ulicu som vždy pred tým preletel na skútri, takže – a obzvlášť v noci nikdy nebol dôvod sledovať okolie. Dnes večer som sa však vydal po nej po vlastných, pretože som podcenil pravidelnosť tankovania a v motorke už nebol ani glg. Dostal som chuť na špecialitu jedného z miestnych podnikov, mӓso z aligátora. Chodievali sme tam tak dvakrát do týždňa, bola to reštaurácia viac menej iba pre miestnych, takže som sa celkom tešil, že tam budem prvýkrát sám. O efekte „osamoteného turistu“ som už niekde písal, obecne v Ázii platí, že z hľadiska nadvӓzovania kontaktov, komunikácie, prípadne potreby pomôcť je to úplne to najlepšie. Kráčam si po chodníku vedľa cesty, balím si cigaretu z tabaku od miestnych a myslím na zajtrajšie potápanie so žralokmi. Je hlboká noc, vlhko a strašne teplo, takže som kompletne mokrý.
Prechádzam okolo prvej čajovne, je v nej hŕstka backpackerov, v rýchlosti identifikujem
Rona z Austrálie, s ktorým sme sa včera zoznámili pri potápaní. Zdravím ho mávnutím ruky
a pokračujem do tmavej časti ulice. Spomaľujem, aby si oči zvykli na tmu a aby som niekde nezakopol. Po niekoľkých metroch už začínam vidieť palmy a chatrče ukryté v pološere. Odrazu sa niečo vedľa mňa, úplne na zemi pohlo. Bol to muž. Spal. Nohy v džungli, hlava na chodníku, pod hlavou topánky. V objatí s ním spalo dieťa, mohlo mať tak 2 roky, viac určite nie. Z druhej strany to dieťa objímala žena, mohla tak 20, možno 22. Ešte stále som nevidel v tej tme tak, ako by som chcel, no každou sekundou to bolo lepšie a po chvíli som rozoznal obrovské množstvo spiacoch ľudí. Boli to celé rodiny. Poprepletané v objatiach, každú chvíľu sa niekto prevaľoval na druhý bok, niekto občas odfúkol, niekto zakašľal, niekto chrápal. Boli to rodiny bez strechy, bez peňazí, bez jedla, takmer bez šiat.
Niečo podobné som naposledy videl na Srí Lanke, dokonca aj v Manile. Tu, na ostrove som to však nečakal. Sadol som si k nim na chodník. Snažil som sa príliš nečumieť na to všetko,
no bolo to nemožné. Videl som desivý a krásny pohľad zároveň. Zovretému hrdlu sa v tejto situácii vyhnúť nedá, bolo to silné. Nie však v pohľade na chudobu uprostred jedného z najkrajších miest na svete. Bolo to silné pocitom mojej vlastnej bezmocnosti. Ten prenikne až ku kostiam. V sekunde ma vrátil do reality, ktorú v tých tmavých kútoch z motorky nevidieť. Bolo to silné svojou autentickosťou
a - "danosťou". Done, hotovo, vymaľované...
Čo na tom, že svet je tu krásny, voda mokrá a nebo modré, čo na tom, že tu vonia vzduch a chutia ryby, čo na tom, že aj zajtra vyjde slnko. Čo na tom všetkom... Ich každý deň sa začína a končí tu, v objatí s najbližšími, pri ceste vedúcej od centra k letisku. Neviem o nich vôbec nič. Okrem toho, že sú chudobní a spia na chodníku. Nohy im obžierajú mravce. A ja sa tu k im len tak posadím a premýšľam, ako sa mohlo stať, že som ich tu objavil až dnes.
Po 2 týždňoch. Ako som ich mohol nevidieť?!
Pôvodný cieľ – aligátorie maso som po krátkej chvíli vymenil za nápad & bankomat. Každému z tých spiacich detí som vložil do malej rúčky bankovku. Na ich pomery celkom vysokú čiastku. Žiadne z detí sa našťastie neprebudilo. Snažil som sa, aby to celé prebehlo rýchlo a aby som žiadnu malú rúčku nevynechal. Pridám nepodstatný detail: keď som im tie rúčky otváral, aby sa do nich dali vložiť tie peniaze, vačšinou ich stisli pomerne rýchlo a silno a častokrát v ich dlaniach ostal aj môj prst, takže som ešte potom zápasil s tým, ako ho z tej zovretej malej dlane dostať. Keď som došiel nakoniec, ostali mi v ruke ešte nejaké bankovky, ktoré som chcel rozdať ešte medzi dospelých. V tom som si však všimol uprostred rady spiacich tiel jednu postavu sedieť. A sakra, niekoho som prebudil. Bol to chlapík, asi štyridsiatnik. Uprene na mňa pozeral a nehybne sedel vedľa svojich spiacich synov. Pokúsil som sa o úsmev a zamával som mu na pozdrav. Bolo mi jasné, že zvyšné prachy už rovnakým spôsobom medzi dospelých rozdeliť nemôžem, to by šlo iba bez svedkov.
Tak som odišiel. Do tmy. Viac som sa už neobzeral. Mal som iba jedno želanie: dúfal som, že sa prebudil až po tom, ako som tie prachy rozdal. Dúfal som a dodnes dúfam, že ma pri tom nevidel.
Tento blog nebude mať žiadny záver ani pointu. Aspoň teda nie takú, akú by ste od blogu čakali. Tú autentickú pointu, to ich ráno po prebudení som nezažil ani ja, prenechal som ju vlastným predstavám.
A celkom som si ju užil.
Dajte si ju aj vy. Myslím, že je dobrá, ak nie jedna z najlepších. Pretože bude VAŠA.
Každý z vás si tento blog ukončí po svojom. Ak ste to dočítali až sem, užite si ten záver.
Úplne bez slov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Predstavou, ako vyzeralo ich nasledujúce ráno.
Chvíľu po prebudení.....


 

Oliver Sinay

Oliver Sinay

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodený v Bratislave, s domovom v Tatrách, so srdom v Ázii, žijúci v Prahe. Ešte stále mysliaci, vidiaci a počujúci, snívajúci, hľadajúci a objavujúci. S potrebou o tom všetkom občas niečo napísať. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu