Takto cezo mňa preleteli všetky lásky, idoly, miesta, priatelia, kapely, v ktorých som hrával, kolegovia, s ktorými som tvoril, ľudia, ktorých som stretol, objal, spoznal, miloval, nenávidel, obdivoval. To všetko sa tak krásne melie, ako spomienky drvené v mlynčeku na mak, jedna cez druhú, do toho vône a zvuky, proste paráda na večer s pohárom portského. To všetko, až na jednu výnimku. Vopred sa ospravedlňujem za prípadné nepresnosti, je to už veľa rokov.... Tou výnimkou, ktorá vo mne dodnes nevybledla ani o jeden odtieň je – rádio Twist. Presnejšie, rádio Twist z rokov 97 – 99...
Posledné týždne, keď vidím, čo sa tam u nás deje, cítim nechutne silný a odporný závan mečiarizmu, až mi z toho behá mráz po tele. Myslel som, že tá doba je už navždy preč... tie chvíle so zapnutým Twistom si aj vďaka tomu pripomínam v poslednej dobe nejako častejšie.
A nielen s Twistom, samozrejme.
Odteraz to bude osobné a chronologicky nepresné. Idem si totiž zaspomínať.
Pred niekoľkými rokmi sme si s kapelou urobili také turné po českých a slovenských väzeniach. Pýtali sme sa odsúdených, čo pre nich znamená sloboda. Bolo milé, ako sa prekrikovali jeden cez druhého skúšajúc, koľko znesieme a my, tváriac sa priateľsky, radšej sme ticho mlčali, aby sa táto otázka nepostavila proti nám. Sám v sebe som odpoveď, čo pre mňa znamená sloboda vtedy nenašiel. Ale o to snáď ani nešlo. Našiel som však niečo iné. Spoločenské dusno štiepené nádejou. Áno. Nádejou. Pripomenul som si jej vôňu, a hlavne, jej zvuk. Zvučky rádia Twist, pomiešané s vôňou kávy z hlineného hrnčeka s nakreslenými ťavami.
Od prvých životných prešľapov, cez predvolebný nervák, drogy Riša Mullera a vojnové spravodajské vstupy Jana Mečiara z bývalej Juhoslávie, cez Nočných vtákov Jara Filipa a Peknú hudbu pána Polanského, Čiernu skrinku a hektolitre kávy v termoske.... to sú moje dotyky s jedným z mála posledných čriepkov slobodnej Európy na Slovensku. To boli víkendy so „Stredoslovákmi“ (Apropó), noci s Jarom Filipom a s jeho hosťami cez improvizované telefonáty, to bol vtedy vrcholne páchnuci Mečiarizmus a svetielko naivnej, ale predsa nádeje...
Milanovia Lasica a Markovič, Jaro Filip, Peťo Breiner, Štefan Hríb, Ján Štrasser a Domino fórum, zosnulý Karol Ježík a SME, Andy Hryc v jeho čiernej militantskej veste, to sú obrazy z môjho zabordelovaného stola v redakcii, vybuchnutí mafiáni, bratislavské smotánky a Fedor Flašík, čeliaci trápnej kauzičke so švajčiarskym Slovenskom, to bola moja obľúbená kaviareň u Jozefa a rozhovory s Martinou... na pozadí toho všetkého hral Twist, Richard vydal Nočnú optiku a bolo to veľké. Na Laurinskej to vtedy príjemne žilo.
Vo vzduchu bolo za 5 dvanásť snáď každú druhú hodinu a ja som menil prácu. Twist každý deň vysielal reportáže priamo z bojiska (Jano Mečiar?) a atmosféra v bratislavských uliciach bola vtedy na nevydržanie živá, čerstvá a nákazlivá.
Tuším sme si občas v uliciach starého mesta aj zatancovali. Len tak.
Veď nakoniec, prečo nie. Twist bolo, hralo aj hrialo a hlavne, rozprávalo.
O nás, pre nás, a častokrát aj za nás.
A bolo to dobré. Vedieť, že tu a v tom nie sme sami.
Dnes to už na poplach nestačí. V éteri je veľa ticha a zmena v nedohľadne.
Aj keď všetci dúfame, že tam niekde je.
O to viac mi Twist chýba teraz.