reklama

Na návšteve v ženskom väzení.

Na spísanie toho, čo sa udialo v areáli ženského väzenia v Nitre som veru dlho hľadal slová. A odvahu tiež :-)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bol to jeden z koncertov, na ktorých nás počas Prison Tour doprevádzal nejaký pesničkársky hosť. V ČR to bol najčastejišie Luky Lukáč, slovenský pesničkár žijúci v Prahe, na Slovensku to bol Stano Kalman, mimozemský pesničkár žijúci v Bratislave.
Ženská vaznica v Nitre je, na rozdiel od mnohých iných zariadení určených na výkon trestu odňatia slobody nová, čistá, moderná.
Vládol tu pokoj, priateľský personál a všade tu kvitli čínske ruže. Tie ružové kvietky akoby suplovali to, čo vizuálne chýbalo ženám, oblečeným v šedomodrých rovnošatách, so šatkami, označujúcimi ich zaradenie do nápravno-výchovných skupín, ktoré tu posedávali všade navôkol.
Celú cestu do Nitry sme si so Stanom robili strašnú prdel z toho, čo nás čaká, padalo množstvo vtipov a šialených historiek, Katka za nami tiež príliš nezaostávala, a tak sa stalo, že sme prišli v pomerne dobrej nálade, pripravení na všetko.... Ani sme netušili, ako veľmi sa mýlime.
Už moj prvý kontakt so skupinkou odsúdených ma vyviedol z miery, dobre mienená poznámka o cenzúre napovie, ako "až".
Hneď som sa tým pocvhálil Stankovi, nech teda aj on vie, do čoho ideme. Stano mierne stuhol. Je to nákazlivé, tak tuhnem pre istotu aj ja, dnes to bude zábavné. Katka si z nás uťahuje. Stojíme pred jedálňou, aparatúra je zapojená, z diaľky sa k nám blíži asi 100 - členná skupinka väzenkýň.

Kráčajú v dvojrade ako vojenský oddiel. Všetci traja stojíme nehybne a navzájom sa kontrolujeme periférnymi pohľadmi, aby sme mohli prípadne podať pomocnú ruku tomu, kto to neunesie ako prvý.
Prechádzajú okolo nás. Šuškajú si. Premeriavajú si nás, a robia to úplne bez prirodzeného civilného ostychu, bez servítky pred ústami, bez akýchkoľvek konvenčných pravidiel. Tie ostali pred bránou. Pohľady po nás blúdia od hlavy po pӓty a zase spӓť. Chichúňajú sa. My sa červenáme a priblblo sa usmievame, nevediac, ako sa tváriť v podobne trápnopríjemných situáciách. Katka si to strašne užíva, konečne sa aj nám dostalo neželanej pozornosti opačného pohlavia tak, ako jej v tých ostatných, mužských basách.
Je tu 100 krásnych žien. Dôsledok: trasú sa mi kolená, ústa sa mi svojvoľne usmievajů a neviem to zastaviť.

Tak. Ocitáme sa v nasledujúcej situácii: jedáleň je zaplnená krásnymi ženami. My traja stojíme ako trotli pred jedálňou, čumíme na seba a vobec nevieme, čo bude nasledovať. Mali by sme ísť dnu. Mali by sme sa postaviť pred mikrofóny a začať hrať. Mali by sme baviť, spestrovať, spríjemňovať. Mali by sme podávať umelecké výkony hodné aspoň tej amatérskej kapely. Mali by sme byť inšpiráciou. V lepšom prípade aj tou morálnou.
Ale to nejde! :-)
Začíname. Stano stojí pár metrov od nás, bezpečne opretý o pevnú stenu. Pre istotu si založil ruky a tvári sa že nič. Díky bohu, vidím v ňom spojenca, premeriavajúce pohľady smerujú od neho ku mne a spӓť. Aspoň že si to tu takto bratsky podelíme medzi dvoch. Chlapov. Na 100 žien. Možno 150.

Moje extra-trápne usmievanie je ochotne opӓtované. Blednem a zeleniem zároveň. Mikrofón je zapnutý. Nadychujem sa a chystám sa privítať publikum aj nás, tu, v miestnej väzenskej jedálni. Smola, nejde to, prepadám záchvatu smiechu. Všetky väzenkyne sa ochotne pridávajú :-) Je to spontánne až hrúza, všetko, čo bolo pre väzňov v Prison tour pripravené je navždy preč. Scenár teda odkladáme a vrháme sa do nepoznaného rovno po hlave. Skúšame, ako ďaleko až možeme zájsť s rečami o fetish folku.... ajaj.... rosí sa mi čelo. Veľmi ďaleko... nás pustili...

Dýcham zhlboka, ocitám sa v záchvate smiechu, prehnutý k zemi, tečú mi slzy. Tak veľmi by som chcel začať hrať a spievať ten vážny text, ale nejde to. Hentá v druhej rade ma zaklincovala pohľadom. Tá za ňou si práve oblízla hornú peru a tá blondýna pri okne na mňa žmurkla." Síce sa ti trasú kolená, ale toto musíš ustáť", hovorím si v duchu. V tom zisťujem, že premýšľam nahlas - a priamo do mikrofónu. Odpovedám si vtipom o vӓzňoch, opӓť sa všetci rehoceme. Ale tá vzadu zas žmurkla a prehrnula si vlasy, že by k nej mohla chodiť na kurzy prehŕňania vlasov polovica Holywoodu. Premýšľam nad tým, kde sa v nich berie toľká neviazanosť, odvaha, živočíšnosť. Holt, basa zmení každého. Ženu zrejme dvojnásobne....

Trhajú ma na franforce a ja im to žeriem. Mužskej ješitnosti to robí dobre a nedá sa to zastaviť. Stovka nadupaných ženských, všetky vyrehotané od ucha k uchu, polovica z nich chlípne žmurká, tomu sa nedá nepodľahnúť. A kto si myslí opak, je na veľkom omyle. Duševný blowjob ega. V najlepšom je však dobré utnúť to a vytvoriť si odstup. Predsalen, sme kapela, ktorá sem prišla odmeniť dobré správanie vybraných odsúdených....
Ale... nejde to:-)
Uvádzam Katkine sólové pásmo slovami: „Nechám vás tu chvíľku s Katkou samých, veď viete, iba žena vie, čo žene robí dobre“.
A Katka ma hneď pohotovo doplnila o tom, že priemerný ženský orgazmus trvá 11 sekúnd, a že čo my chlapi o tom vieme.... Mimoriadne chápavá odozva publika. Rovnako, ako na Katkine sólové pesničky, z ktorých mala spočiatku trošku obavu. Dopadlo to vysoko nad očakávania, zbaštili aj Katku, vidiac v nej spojenca, ktorý takým tým diplomatickým, medziriadkovým a hlavne, ženským spôsobom vie, mlčí, usmieva sa a – v hlave poriadne šrotuje… Katka nám predviedla tú najúžasnejšiu rezonanciu v poézii ženskej krásy. Keď sa k jej refrénu pridali všetky dievčatá v sále, zastavil sa mi dych. Mal som pocit, že tá energia, ktorá sa tu vzniesla do vzduchu, zbúra všetky tie steny okolo nás. Cítil som, že sa tu deje niečo veľmi zásadné. Akoby sme im na chvíľu požičali všetky tie pre nás bežné túžby, vášne, sny a plány, všetko to, čo museli zanechať tam vonku. Priniesli sme im spoza veľkej oceľovej brány to, čo na tomto mieste stratili. A Katka im tie naše balíčky pomohla rozbaliť.

Stojím opodiaľ vedľa Stančiho. Hovorí niečo o tom, že má trému jak sviňa, keď videl, ako rýchlo ma dostalo toto publikum do pomykova. Nie nie, Stanči, neboj, je to dobré. Je to ako nabíjačka bateriek. Pozri na mňa, ja vážne svietim :-)
Do vzduchu sa šírili spontánne emócie. Také, aké my, muži, nahlas nevieme. Tak silná koncentrácia estrogénu a uvoľnených emócií, toto je paráda, akú nie je možné zažiť nikde inde. Ženy uzavreté v jednom priestore s možnosťou vypustiť to všetko von... Toto využívajú ženy v base úplne ináč, ako odsúdení muži. Sú tak strašne spontánne, až tomu nemôžeme uveriť. Je to nové, interaktívne, usmievavé. Čisté, úprimné. A ženské.

Je to tak, ženy sú v porovnaní s nami, teda s mužmi asi tak 100x spontánnejšie, bezprostrednejšie, prirodzenejšie a odovzdanejšie vo svojich emóciách.
Pre tie vo väzení to platí dvojnásobne.

Vraciam sa ku Katke, meníme si gitary. Už si zvykám. Je to lepšie. Sme tri pesničky pred koncom a až teraz začíname získavať kontrolu nad situáciou. A tak je to dobre. Doteraz bavili oni nás, dávali oni nám, my sme si len brali. Teraz, na záver sa patrí odovzdať aj niečo im. Ale to nejde! :-)
A tak im skláňam poklonu nad toľkou ženskou krásou, ktorú som fakt nečakal. Sami sebe tlieskajú. Sú zlatučké. Držím im palce, aby sa sem, na toto miesto už nemuseli vrátiť. Aby to dokázali. Aby si tie úsmevy vzali so sebou raz von, za tú bránu.
A aby sme sa nabudúce stretli napríklad na pumpe v Ružomberku pri regále s ľadovou kávou. Staré uniformy niekdajších ľudových milícií im fakt nepristanú.
A ešte, keď im bude niekedy ťažko, nech si spomenú na ten môj tlkot biologických hodín v rozkroku, to ich rozosmeje na počkanie.

Koncert prvej časti - teda nás sa chýli ku koncu. Stanči nás nabáda k prídavku. Katka odchádza, ja ostávam.
To, čo nasledovalo, popisovať nebudem, pretože - som si to náramne užil.
Tak, ako ešte nikdy nič pred tým. Okrem mňa o tom vie ešte jedna, tuším v tretej rade vpravo sedela. Na úplný záver som im zahral pesničku, ktorú som napísal pre decká z onkológie.
Pohladila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Uviedli sme Stančiho, ako sa patrí.

A Stanko to rozbalil po svojom. Dal Zuzku s textom: „môj malý stan Husky je pre dvoch ľudí úzky a tak hustím do Zuzky.....“
Salvy smiechu, poznámky typu „ ten je zlatučký“ a podobné pohľady, rozopínajúce Stančiho poklopec, prefektný bol. Dával jednu svoju pecku za druhou, niektoré fungovali viac, iné menej, ale hlavné je, že Stano, ako celok, fungoval ako energetická tabletka. Občas sa síce tiež, podobne, ako ja, nechal trošku rozkmásať roztúženým davom, ale o to spontánnejšie to celé vyznelo. A tak to má byť, uvedomil som si. Keď to má prísť, tak to príde a nič tomu nezabráni. Krásne dievčatá v publiku, polovica z nich mierne nadržaných, niektoré z nich sú perfektné tanečníčky a úplne, úplne každá z nich prežíva svoju svetlejšiu chvíľku dňa, týždňa, možno celého roka. Pretože sme v base… V ich base. Uprostred ICH života.

Dostávajú svoju odmenu za dobré správanie., Rozhodli sa zmeniť a dostali za to náš koncert. A je na nás - urobiť im ten jeden deň fakt dobrý. Najlepší, ako sa len dá. Aby mali na čo spomínať. Na to malé svetielko na konci tunela.
V tejto bizarnej Prison Tour sme si dali zásadu iba jednu: nechceme vedieť, kto je za čo odsúdený. Pre nás sú to vždy väzni, ktorým hráme za dobré správanie. To je podstatné.
Ich minulosť nateraz nie.
Napriek tomu si však po koncerte pripúšťame, že máme dočinenia s tým „najhorším“, čo sa dá medzi ženskou populáciou stretnúť. Tento paradox nás vždy spoľahlivo pripúta na zem a vráti nám rešpekt, ktorý sme na chvíľu opustili pod nátlakom živočíšna.

Na jeseň si dáme v Nitre repete. Naše pozvanie prijali Žamboši. Držitelia Ceny akadémie populárnej hudby ČR - Anděla 2010 (v jednom z menšinových, neskorumpovaných žánrov).
To bude zase úlet...

Oliver Sinay

Oliver Sinay

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodený v Bratislave, s domovom v Tatrách, so srdom v Ázii, žijúci v Prahe. Ešte stále mysliaci, vidiaci a počujúci, snívajúci, hľadajúci a objavujúci. S potrebou o tom všetkom občas niečo napísať. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu